MUSÍME UBÚDAŤ, ABY BOH V NÁS MOHOL RÁSŤ

            Kňazom som už sedemnásť rokov. A od chvíle, kedy som po prvý raz prestal utekať pred silným a naliehavým vedomím, že cítim povolanie ku kňazskej službe, už uplynulo veľa vody.

            Keď som sa pred Božím povolaním prestal ošívať, dalo by sa to, čo som pocítil, popísať jediným slovom: vášeň. Vášeň dosiahnuť nejaké zmeny. Vášeň pre to, aby ľudia prežili Božiu lásku v Kristovi tak, ako som ju prežil ja. Hlbokú vášeň a presvedčenie, že keby to svet pochopil, nebesia by skutočne zostúpili na zem. V kostiach mi planul oheň. Prežíval som horlivosť, ktorá ma „stravovala“.

            Potom som študoval teológiu a moja vášeň dostala dvojitý zásah. Prvý spočíval v tom, že atmosféra seminára ma neviedla k praktizovaniu „teológie na kolenách“. A tiež v tom, že moja láska k Svätému Písmu bola rozložená nadmerným aplikovaním historicko-kritickej metódy jeho štúdia.

            Druhou ranou pre moju vášeň a nadšenie bolo prežitie vlastnej krehkosti a hriešnosti. Duchovné medové týždne som mal za sebou. Modlitba už pre mňa nebola tak prirodzená ako kedysi. Bola namáhavá, často suchá a bolestivá. Iba niekoľko mesiacov pred diakonským svätením som sa raz v noci potme modlil v malej kaplnke. Bol som tam sám a ležal som pred Pánom v Najsvätejšej sviatosti, keď mi zrazu došlo čosi, čo vo mne vyvolalo zdesenie. Vypršal mi čas! Na cestu formácie ku kňazstvu som nastúpil pred šiestimi rokmi. Táto cesta bola plná výmoľov, zatáčok a nečakaných zvratov. Stále som ale mal veľkú dôveru, že napriek všetkým mojim slabostiam a hriechom ma do okamihu, kedy sa moja seminárna formácia uzavrie, Boh privedie k dokonalosti alebo aspoň ma zbaví tých najvážnejších chýb.

            Ako som tak ležal v tme, cítil som dve veci. Predovšetkým to, že k dokonalosti som nedospel, a že som na tom dokonca ešte horšie ako na začiatku. Kňazskú formáciu som začínal s presvedčením a s vášňou, že pre Ježiša zmením svet. Na konci prvého ročníka som mal dojem, že by som snáď nejako smel ovplyvniť diecézu. Po roku strávenom v pastoračnej praxi som si myslel, že by som možno mohol ovplyvniť farnosť. A teraz, pred svätením, som si uvedomil, že nedokážem zmeniť ani seba.

            Tým druhým pocitom bolo nezvratné presvedčenie, že Božie povolanie tam niekde vo vnútri stále je – nie napriek mojej slabosti, ale práve vďaka nej.

            Pri kňazskom svätení som bol odhodlaný pustiť sa do práce. S ohromným vedomím zmyslu a cieľa. Vo farnosti som sa však veľmi rýchlo naučil, že nemám kývať s loďkou, kaziť druhým predstavy a plány a robiť vlny. Pripadal som si, akoby som v stokilometrovej rýchlosti narazil do tehlovej steny. Tvárou v tvár realite nebolo ťažké stratiť zo zreteľa onú víziu, ktorú mi Boh dal pri mojom prvom povolaní. Oheň v mojich kostiach pomaly vyhasínal. Duch, ktorý ma oživoval, sa pomaly vytrácal a pod mojím kňazským odevom sa začali rysovať suché kosti.

            „Syn človeka, môžu tieto kosti ožiť?“ „Pane, Bože, ty to vieš.“ (Ez 37,3)

            Z poznania, že my musíme ubúdať, aby Boh v nás mohol rásť, sa rodí pokora. My môžeme mať len päť chlebov a dve ryby, no je to Boh, ktorý sýti zástupy. My môžeme vidieť len suché kosti, no je to Boh, ktorý do týchto kostí vlieva život.

(zdroj: MALLON, J. 2018. Proměna farnosti. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství. 2018)